4. vychádzka en-femme

štvrtok, 21.2.2002
Už sa pomaly začínam tešiť, keď má manželka v práci nejakú spoločenskú akciu. Je to ideálna príležitosť pre mňa a moje hobby! Už v práci som sa pekne na hladko oholil a o piatej som zapadol do dielne (ako inak?). Dal som si veľmi záležať na postave a oblečení. Tento krát som skúsil také tesnejšie nohavice a vestu, všetko z Quelle. Polhodinu som venoval make-upu presne podľa jedného návodu špeciálne pre crossdresserov stiahnutého z internetu aj s perfektnými obrázkami. Dal som si povedať, že menej je viac a že svetlejší odtieň rúžu je vhodnejší. Perfektne sa mi podarili oči a použil som výborný make-up, ktorého stačí neskutočne málo! Jeden odtiaľto z AZet zoznamky sa rozhodol, že končí s prezliekaním a lacno mi predal celú jeho výbavu. Získal som od neho dve perfektné parochne, ktoré sú o sto percent lepšie a vhodnejšie pre mňa ako moja. Okrem parochní som získal aj veľmi veľa kozmetiky (hneď som ju aj použil), spodného prádla a nejaké to oblečenie (napr. veľmi pekné sťahujúce body). Takže nasadil som si parochňu a od tejto chvíle som bola ženou. Výsledok ma priam šokoval, sama sebe som sa páčila. Mala som aj trošku väčšie zrkadlo, tak som sa sebou kochala. Fakt to bolo dobré, lepším sa! Úplne bez strachu som sa vybrala von a poďho medzi ľudí. Tento krát som bola podľa mňa veľmi ťažko odhaliteľná. Nikto sa na mňa nepozeral čudne, ani podozrievavo, ani skupinky puberťákov nemali žiadne poznámky, skrátka mala som báječný pocit. Robila som okruhy do vzdialenejšieho okolia a vracala som sa prezliecť a odskúšať rôzne lodičky a oblečenie. Občas som sa vo dverách s niekým stretla, dokonca som si trúfla prehodiť aj pár slov so susedom, ktorý ma pozná!!! Išlo len o to, kto zamkne dvere na chodbe, povedala som mu, že zamknem ja. A nespoznal ma, to som si bola úplne istá. Vyplatilo sa mi trénovať ženský hlas. Vďaka za internet! A aj denný tréning chodenia v lodičkách s 12 cm podpätkom. Potom sú 9 cm podpätky nízke. Takto som sa prechádzala v lodičkách na vysokom podpätku tri hodiny. Kuknem na hodinky a skoro som dostala šok, bolo už 9 hodín. Došla som do dielne, ale vôbec sa mi nechcelo skončiť, tak som sa ešte prezliekala a prezúvala, skúšala rôzne kombinácie a vychádzala na chodbu pozrieť sa na seba v sklenených výplniach. A keď niekto išiel okolo, tak som sa neutekala skryť. Tvárila som sa, že tam na niekoho čakám. Začínajú sa nám predlžovať dni, čo je síce super, ale pre nás to má nevýhodu, ak si trúfneme chodiť von iba za tmy. Dozrieva vo mne pokušenie skúsiť to za denného svetla. Najprv si asi vyhliadnem zamračené počasie s dažďom, nech sa môžem skrývať pod dáždnikom. Všetko raz, žiaľ, musí skončiť, tak som sa začala odstrojovať. Najväčší problém som mala s odlíčovaním, lebo som použila kvalitnú vodovzdornú a oteruvzdornú kozmetiku. Mala som síce odlíčovací prostriedok, ale očné linky nie a nie zísť dole. Nakoniec sa mi to podarilo so zodratými očami. Už bol zo mňa zase muž ako má byť, poupratoval som v dielni, poschovával všetky veci. Je toho už jedna celá úplne plná skriňa. Kto by to bol povedal? Domov som došiel so skutočne krásnym pocitom. Bola to zatiaľ moja najkrajšia vychádzka. Na budúce skúsim zájsť autobusom do mesta a prejsť sa po Obchodnej ulici. Na prvýkrát ešte po tme. Škoda, že si tieto zážitky nemám ako odfotiť. Po prvé, nemám digitálny fotoaparát a po druhé, nemá ma kto. Chcel by som mať fotky z vychádzok.